Kňažstvo

Vďaka krstu majú všetci veriaci účasť na Kristovom kňazstve. Táto účasť sa volá „spoločné kňazstvo veriacich“. Celá Cirkev je kňazským ľudom. Na jeho základe a v jeho službe jestvuje aj iná účasť na Kristovom poslaní, služobné kňazstvo, je to účasť služby udelenej sviatosťou posvätného stavu, ktorej úlohou je slúžiť v mene a v osobe Krista, Hlavy, v spoločenstve.
Služobné kňazstvo sa podstatne líši od spoločného kňazstva veriacich, lebo udeľuje posvätnú moc na službu veriacim. Vysvätení služobníci vykonávajú svoju službu Božiemu ľudu vyučovaním, Božím kultom a pastorálnou správou. Kňaz je spojivom medzi Kristom a človekom, je vzorom, ako kráčať za Kristom, je cesta, na ktorej sa hmatateľne a oficiálne stretáme s Kristovou láskou, dobrotou, čistotou… Kňaz je darcom vrcholnej Pravdy tým, že nám sprostredkúva život Božích detí…
Sviatosť posvätného stavu (sem patrí sviatosť kňazstva a sviatosť manželstva) sú zamerané na spásu iných. Prispievajú aj k osobnej spáse, ale prostredníctvom služby iným.
Keďže kňazi majú svoj podiel na apoštolskom poslaní, Boh im udeľuje milosť byť služobníkmi Ježiša Krista medzi pohanmi vo svätej službe evanjelia, aby sa pohania stali ľúbeznou obetou, posvätenou Duchom Svätým. Lebo apoštolským ohlasovaním evanjelia sa zvoláva a zhromažďuje ľud Boží, aby tak všetci, čo patria k tomuto ľudu – keďže ich posvätil Duch Svätý – dávali seba samých „ako živú, svätú a Bohu milú obetu“ (Rim 12,1). Obetnou službou kňazov sa završuje duchovná obeta veriacich v jednote s obetou Krista, ktorá sa ich rukami v mene celej Cirkvi nekrvavým a sviatostným spôsobom prináša v Eucharistii. Sem smeruje a vyvrchoľuje kňazská činnosť. Teda cieľom kňazského účinkovania a života je sláva Boha Otca v Kristovi. Kňazi, či sa venujú modlitbe a poklone, alebo hlásajú slovo Božie, či prinášajú eucharistickú obetu a vysluhujú ostatné sviatosti, alebo preukazujú ľuďom iné služby, pričiňujú sa tým o väčšiu slávu Božiu a zároveň povznášajú ľudí k Božiemu životu. Toto všetko plynie z veľkonočného tajomstva Kristovho a dovŕši sa slávnym príchodom Krista Pána, keď on sám odovzdá kráľovstvo Bohu a Otcu.
Kňazi, vyvolení spomedzi ľudí a ustanovení za zástupcov ľudí pred Bohom, aby prinášali dary a obety za hriechy, nažívajú s ostatnými ľuďmi ako s bratmi. Veď i Pán Ježiš, Syn Boží, ktorého poslal Otec ako človeka k ľuďom, prebýval medzi nami a chcel sa vo všetkom stať podobným svojim bratom, ale bez hriechu. Jeho príklad nasledovali už svätí Apoštoli. Apoštol Pavol, učiteľ národov „vyvolený hlásať blahozvesť Božiu“ (Rim 1,1) sa osvedčuje, že sa stal „všetkým vo všetkom“ vraviac „ a nehľadám, čo mne vyhovuje, ale čo osoží mnohým, aby boli spasení.“ (1Kor 10,33)
Činnosť kňazov si z osobitných dôvodov vyžaduje, aby sa nepripodobnili tomuto svetu; ale zároveň žiada, aby žili na tomto svete medzi ľuďmi, ako dobrí pastieri poznali svoje ovce a usilovali sa priviesť aj tie, ktoré nepatria do tohto ovčinca, aby aj oni počúvali hlas Kristov. Aby sa to dalo docieliť, sú na veľkú pomoc čnosti, ktoré sa právom cenia v ľudskom spolunažívaní, ako je dobrosrdečnosť, úprimnosť, statočnosť, stálosť, vytrvalá starostlivosť o spravodlivosť, zdvorilosť a ostatné čnosti, ktoré odporúča Pavol Apoštol slovami: „Myslite len na to, čo je pravdivé a šľachetné, čo je spravodlivé a čisté, čo je milé a čestné, čo čnostné a chválitebné (Flp 4,8)23.
Pred mnoho rokmi sa pár mužov rozhodlo odpovedať na výzvu „Nasleduj ma!“ Bolo ich dvanásť. Po nich prišli aj ďalší, bolo ich veľmi veľa. O mnohých ani nevieme. Aj dnes sa stáva, že človek odpovedá na Kristove volanie do kňazstva. Je to nádherná úloha, dar života Bohu a človeku. Keď Kristus vyslal Apoštolov, ako jeho vyslal Otec, prostredníctvom týchto Apoštolov spravil účastnými svojho posvätenia a poslania ich nástupcov, biskupov, ktorých úrad služby bol zverený v podriadenom stupni kňazom, aby boli v kňazskom stave spolupracovníkmi biskupského stavu pri riadnom plnení Kristom zvereného apoštolského poslania.
Už od začiatku sa vysvätená služba udeľovala a vykonávala v troch stupňoch: v stupni biskupov, kňazov a diakonov.
Slávenie vysviacky biskupov, kňazov a diakonov si svojím významom v živote partikulárnej cirkvi vyžaduje, aby sa na ňom zišiel čo najväčší možný počet veriacich. Všetky tri vysviacky, teda biskupa, kňaza a diakona majú rovnaký priebeh. Slávia sa v rámci liturgie Eucharistie. Udeľovať sviatosť posvätného stavu v jeho troch stupňoch patrí biskupom.
Sviatosť posvätného stavu sa udeľuje vkladaním rúk na hlavu svätenca a po ňom nasledujúcou slávnostnou konsekračnou modlitbou, ktorou sa vyprosujú od Boha vyliatie Ducha Svätého a jeho darov potrebných na jeho službu.

Účinky posvätnej vysviacky

Rozmnožuje posväcujúcu milosť (ako pri každej sviatosti živých), ktorá pomáha prijímateľovi vykonávať povinnosti zvereného úradu.
Udeľuje sviatostný charakter – vtláča do duše nezmazateľný znak. Ten spôsobuje, že sviatosť kňazstva nemožno opakovať a znemožňuje návrat vysväteného do laického stavu. Ostáva diakonom, kňazom alebo biskupom naveky.
Udeľuje sviatostnú moc, čiže duchovné moci pre svoj úrad: diakon dostáva moc posluhovať biskupovi a kňazovi pri slávení Eucharistiea ohlasovať Božie Slovo; kňaz získava konsekračnú moc (premieňať Eucharistiu) a moc odpúšťať hriechy; biskup prijíma moc ordinovať (svätiť).

Úlohy a právomoci jednotlivých stupňov kňazstva

Biskup – dostáva plnosť sviatostí posvätného stavu. V biskupovi je obsiahnutá plnosť kňazstva, plnosť apoštolskej právomoci, pretože biskupi sú nástupcami apoštolov. Vysluhuje všetky sviatosti, sväteniny a náboženské úkony. Biskupi, ako nástupcovia apoštolov a členovia biskupského kolégia, majú účasť na apoštolskej zodpovednosti za celú Cirkev a na poslaní celej Cirkvi pod autoritou rímskeho pápeža, nástupcu svätého Petra.
Kňazi – sú spojení s biskupmi v kňazskej hodnosti a zároveň od nich závisia pri vykonávaní svojich pastoračných úloh, preože kňazi sú pomocníkmi biskupa. Sú povolaní, aby boli starostlivými spolupracovníkmi biskupov, vytvárajú okolo svojho biskupa presbytérium, ktoré spolu s ním nesie zodpovednosť za partikulárnu cirkev. Sľub poslušnosti, ktorý skladajú biskupovi pri vysviacke a biskupov bozk pokoja na konci liturgie vysviacky znamenajú, že biskup ich pokladá za svojich synov, svojich bratov a svojich priateľov a že oni sú mu zase zaviazaní úctou a poslušnosťou. Od biskupa dostávajú na starosť určité farské spoločenstvo, alebo určitú ekleziálnu službu. Kňaz: vykonáva všetko čo diakon a navyše vysluhuje sviatosť zmierenia,, pomazania chorých, prináša Najsvätejšiu obetu. Birmuje len so splnomocnením. V Latinskej Cirkvi nemôže byť riadnym vysluhovateľom sviatosti birmovania a nemôže udeľovať sviatosť posvätného stavu.
Cirkev udeľuje sviatosť posvätného stavu iba pokrsteným mužom, ktorých schopnosti na vykonávanie posvätnej služby boli náležite uznané. Kňazom po dovŕšení 25. roku veku s odstupom aspoň 6 mesiacov od diakonského svätenia. Zodpovednosť a právo povolať niekoho, aby prijal stupne posvätného stavu patrí cirkevnej vrchnosti. V Latinskej cirkvi sa sviatosť posvätného stavu v stupni kňazov (presbyteriát) udeľuje spravidla len kandidátom, ktorí sú ochotní prijať celibát a verejne osvedčia svoju vôľu zachovávať ho z lásky k Božiemu kráľovstvu a k službe ľuďom.
Diakon – je služobník vysvätený pre služobné úlohy v Cirkvi. Nedostáva služobné kňazstvo, ale vysviacka mu udeľuje dôležité úlohy v službe slova, Božieho kultu, pastoračnej správy a charitatívnej činnosti. Tieto úlohy má plniť pod pastorálnou autoritou svojho biskupa. Diakon krstí, číta pri svätej omši Evanjelium, prednáša homíliu, rozdáva Eucharistiu, posluhuje pri slávení Eucharistie, sobáši, pochováva, venuje sa rôznym charitatívnym službám, predsedá rôznym pobožnostiam, vysluhuje sväteniny. Nemôže spovedať ani slúžiť svätú omšu, nemôže premieňať Eucharistiu, birmovať, vysluhovať sviatosť posvätného stavu a pomazania chorých.

Byť kňazom znamená…

Kto je vlastne kňaz? Čo znamená byť kňazom? Prečo muži aj dnes, po dvetisíc rokoch opúšťajú všetko, aby nasledovali Ježiša v tomto obdivuhodnom povolaní? Dnes viac ako kedykoľvek predtým človek túži poznať Krista a byť ním milovaný.
Kňaz má byť zanietený, volaný a dávajúci sa muž.
Dávajúci sa kňaz
Kňaz je muž dávajúci seba samého pre lásku a službu Cirkvi. V cirkevnej hierarchii jeho úradom je úrad služobníka: úrad lásky a služby: „Kto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a služobník všetkých.“ (Mk 9, 35) Nasledovaním Krista-služobníka sa stáva kňaz prvým, kto obetuje svoj život, aby sa tak spolu s ním mohli všetci vzdať svojho života pre Boha. V tomto zmysle je kňaz mužom darujúcim sa ostatným a Bohu. Ako?
Rozdáva Krista v Eucharistii, rozdáva Krista, keď ohlasuje jeho Slovo, keď navštevuje chorých, tých najúbohejších. Kňaz žije z dôvernosti s Ježišom, z osobného vzťahu, ktorý nachádza v modlitbe, vo Sviatosti Oltárnej a tiež vo sviatosti pokánia, v ktorej vyznáva, že je hriešnik, a v ktorej pre seba nachádza Božie milosrdenstvo. Vo všetkom, čím je, a vo všetkom, čo robí, je prítomný Kristus. Je „s ním, skrze neho a v ňom“, aby šíril Božiu lásku, ktorá zachraňuje svet.
Zanietený kňaz
Kňaz je predovšetkým niekto zanietený pre Boha a pre človeka. Zapálený pre Boha, pretože zažil skúsenosť Kristovej lásky k nemu a chce ju šíriť ďalej. Spoznal, že Ježiš žije aj dnes. Muž, ktorého Boh volá v dnešnej dobe do Kristovho kňazstva, nie je lepší než ostatní. Má celý život na to, aby hlbšie prenikol do tajomstva svojho povolania. Kňaz zapálený pre Boha je rovnako zanietený pre človeka. Mať zapálenie pre človeka znamená usilovať sa o jeho šťastie, pokoj, radosť, nielen pre život na Zemi, ale pre život večný, ktorý nám daroval Kristus. Toto poslanie ho robí pastierom podľa obrazu Krista. Kňaz je zanietený aj pre Cirkev, vo svojom kňazstve sa všetkého vzdáva. Celibát znamená radikálny dar seba samého, až vlastného tela, pre Boha a človeka.
Volaný kňaz
Kvôli službe Cirkvi ho po mene volá samotný Kristus. Toto volanie je dvojnásobné. Na jednej strane je osobným želaním slúžiť Kristovi a všetkým ľuďom, rastie a zosilňuje sa v modlitbe, dôvernom rozhovore s Bohom. Na druhej strane je toto volanie volaním Cirkvi. Cez hlas priateľa, rodiny či kňaza utvrdzuje vlastnú vnútornú túžbu. Svätý Pavol porovnáva kňaza Cirkvi k správcovi. „Nech nás takto každý pokladá za Kristových služobníkov a správcov Božích tajomstiev. A od správcov sa už vyžaduje, aby bol každý verný.“ ( 1 Kor 4, 1-2) Správca sa musí starať o dobro niekoho iného bez toho, aby bol vlastníkom. „Takto kňaz dostáva z Krista dobrá spásy, aby ich rozdelil správnym a zodpovedným spôsobom medzi ľudí, ku ktorým je poslaný. Ide o dobrá viery. Preto kňaz je človekom Božieho slova, človekom sviatosti, človekom „tajomstva viery“.

Prevzaté z http://fara.ivanka.sk/knazstvo.html.