Eucharistia

Pripomeňme si čo by sme mali vedieť o tejto „kráľovnej medzi sviatosťami“, pretože je prameňom a vrcholom života Cirkvi, je zhrnutím a súhrnom našej viery, je osobným stretnutím sa so samým pôvodcom a darcom všetkých milostí – s Ježišom Kristom.
Eucharistia je prepodstatnenie chleba a vína na Kristovo Telo a Krv. Je to sviatosť, v ktorej Ježiš Kristus je opravdivo prítomný pod spôsobom chleba a vína so svojím Telom a Krvou, aby sa obetoval nekrvavým spôsobom nebeskému Otcovi a veriacim sa dával za pokrm duše a dával im účasť na Božom živote.
Nevyčerpateľné bohatstvo tejto sviatosti sa odráža aj v rozmanitých pomenovaniach, ktorými sa označuje. Ani prví kresťania nemali jednotný názov na eucharistickú slávnosť. Každé pomenovanie poukazuje na určité jej stránky. Nazývame ju:

• Eucharistia, lebo je vzdávaním vďaky Bohu „vďakyvzdanie;
• Lámanie chleba, lebo tento obrad, príznačný pre židovské stolovanie, Ježiš použil, keď dobrorečil a rozdával chlieb v úlohe hostiteľa pri Poslednej večeri (Sk 2, 42; 20,7), aby takto naplnil Zákon a Prorokov;
• Eucharistické zhromaždenie, lebo Eucharistia sa slávi v zhromaždení veriacich;
• Pamiatka, lebo je pamiatkou Pánovho umučenia a zmŕtvychvstania;
• Svätá obeta, lebo sprítomňuje jedinú obetu Krista Spasiteľa;
• Svätá a božská liturgia, lebo celá liturgia Cirkvi má v nej svoj stredobod a najplnšie sa prejavuje v slávení tejto sviatosti. Hovoríme aj o Najsvätejšej sviatosti, lebo je „sviatosťou sviatosti“ (týmto pomenovaním sa označujú aj eucharistické spôsoby uchovávania vo svätostánku;
• Prijímanie, lebo touto sviatosťou sa spájame s Kristom, ktorý nám dáva účasť na svojom Tele a Krvi, aby sme tvorili jedno telo. Volá sa aj „sväté veci, anjelský chlieb, chlieb z neba, liek nesmrteľnosti, viatikum (pokrm na cestu);
• Svätá omša, pretože liturgia, v ktorej sa uskutočňuje tajomstvo spásy, sa končí poslaním veriacich, aby plnili Božiu vôľu vo svojom každodennom živote.
• Pánova večera, lebo ide o Večeru, ktorú Pán Ježiš slávil v predvečer svojho umučenia so svojimi učeníkmi (I Kor 11,20) a o Baránkovu svadobnú hostinu v nebeskom Jeruzaleme.

 

Účinky Eucharistie

Prijímanie Najsvätejšej Oltárnej sviatosti tým, že prijímame samotného Krista, spôsobuje v človeku nesmierne milosti:

• Spojenie s Kristom (zjednotenie s Kristom) – je hlavným ovocím Eucharistie, keď prijímateľ dosiahne najužšie spojenie s Kristom, pokiaľ prijíma hodne. Veď Pán hovorí: „Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom (Jn 6,56),
• Jednota veriacich – z jednoty s Kristom, ako s hlavou mystického tela, vzniká jednota veriacich ako jednotlivých údov tohto tajomného tela. Symbolom veriacich sú spôsoby Eucharistie:
  • chlieb – ako jednota mnohých zŕn;
  • víno – ako jednota mnohých kvapiek.
• Kristus nás spája so všetkými veriacimi do jedného tela – Cirkvi. V krste sme boli povolaní, aby sme tvorili jedno telo. Eucharistia uskutočňuje toto povolanie.
• Zachováva, zveľaďuje a obnovuje život milosti prijatý v krste.
• Posilňuje lásku a silu vôle.
• Posilnenie čností a darov Ducha Svätého.
• Odlučuje od hriechu.
• Zotiera hriechy a dočasné tresty za hriechy.
• Chráni pred budúcimi smrteľnými hriechmi.
• Spôsobuje duchovnú radosť a je zárodkom budúceho vzkriesenia a slávy.

Prijímanie Eucharistie pre deti nie je nutné k spáse. Tam postačuje krst. U dospelého je nevyhnutnosť príkazu: „Ježiš im povedal: „Veru, veru hovorím vám: Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život“ (Jn 6,53). Povinnosť začína vekom rozlišovania, t. j. užívania rozumu (okolo siedmeho roku veku).
Platne a dovolene sa prijíma pod jedným spôsobom, aj pod oboma spôsobmi (pri slávnostných príležitostiach). Pod spôsobom chleba možno prijať celé ovocie milosti Eucharistie. Z pastoračných dôvodov sa v latinskom obrade táto forma prijímania právoplatne ustálila ako najbežnejšia.

Prijímateľ Eucharistie

Platne prijímať Eucharistiu môže každý pokrstený človek v stave pozemského putovania (aj dieťa), ktorý je na to disponovaný (- nemá ťažký hriech, má úmysel prijať túto sviatosť) a verí v to čo prijíma.
Nesmú prijímať exkomunikovaní (vylúčení) z Cirkvi, postihnutí kánonickým (cirkevným) trestom a tvrdošijne zotrvávajúci v zjavne ťažkom hriechu.
Prijímateľ v stave ťažkého hriechu si musí pred prijatím vykonať sviatosť zmierenia.
Prijímateľ má dodržiavať „eucharistický pôst“ – 1 hodinu pred prijatím Eucharistie sa zdržať požívania jedla a nápojov okrem čistej vody a liekov a okrem chorých a opatrujúcich chorých.
Hodne prijíma ten, kto prijíma v stave milosti posväcujúcej a so zbožným úmyslom.
Nehodne prijatá Eucharistia je svätokrádežou (1 Kor 11,27-29).

Úcta k Eucharistii a jej uchovávanie

Úctu ku Kristovej prítomnosti pod spôsobmi chleba a vína prejavujeme okrem iného aj pokľaknutím alebo hlbokým úklonom na znak adorácie Pána: „Katolícka Cirkev vzdávala a vzdáva tento kult adorácie, ktorý patrí sviatosti Eucharistie, nielen počas slávenia omše, ale aj mimo neho tak, že: s najväčšou starostlivosťou uchováva konsekrované hostie, vystavuje ich, aby ich veriaci slávnostne uctievali, a nosí ich v procesii na radosť ľudu zhromaždeného vo veľkom počte.

Svätá schránka „úschovňa“ (svätostánok)

bola pôvodne určená na dôstojné uchovávanie Eucharistie, aby ju bolo možno mimo omše zaniesť chorým a neprítomným. Prehĺbením viery v Kristovu skutočnú prítomnosť v Eucharistii si Cirkev uvedomila význam tichej adorácie Pána prítomného pod eucharistickými spôsobmi.
Preto svätostánok má byť umiestnený na zvlášť dôstojnom mieste kostola a má byť vyhotovený tak, aby zdôrazňoval a znázorňoval pravdu, že Kristus je v Najsvätejšej sviatosti skutočne prítomný. Ako znak prítomnosti Ježiša vo svätostánku má pri Svätostánku – Bohostánku alebo nad ním trvalo svietiť osobitná lampa, tzv. večné svetlo ( červené svetielko).

Oltár

okolo ktorého je zhromaždená Cirkev pri slávení Eucharistie, predstavuje dve stránky toho istého tajomstva: obetný oltár a Pánov stôl. Kresťanský oltár je symbolom samého Krista (preto si ho kňaz uctí bozkom a hlbokým úklonom), ktorý je prítomný uprostred zhromaždenia svojich veriacich ako obeť prinášaná za naše zmierenie a zároveň ako nebeský pokrm, ktorý sa nám dáva. Svätý Ambróz o oltári hovorí: „Oltár je obrazom Kristovho tela a Kristovo telo je na oltári.“

Vonkajší postoj

(pohyby, odev) na svätej omši má vyjadrovať úctu, slávnostný ráz a radosť z tejto chvíle, keď sa Kristus stáva našim hosťom.
Cirkev ukladá veriacim povinnosť, aby sa v nedeľu a na prikázané sviatky zúčastnili na božskej liturgii, čiže svätej omši a aby aspoň raz do roka prijali Eucharistiu, podľa možnosti vo veľkonočnom období, pripravení sviatosťou zmierenia. Cirkev však vrelo odporúča veriacim, aby prijímali svätú Eucharistiu
v nedeľu a v prikázané sviatky, alebo ešte častejšie, aj každý deň. Eucharistiu je možné prijať aj dva razy za deň ak nemám na duši ťažký hriech a za predpokladu, že pri druhom prijatí som účastný na celej svätej omši.
Pán Ježiš ustanovil Najsvätejšiu sviatosť večer pred svojou smrťou, na Zelený štvrtok; to bol najväčší deň jeho nesmiernej lásky. Pán Ježiš sa takto odhodlal zostávať medzi nami naveky. Na tento deň Pán Ježíš, ktorý už má ísť na smrť, robí svoj závet, pretože vie, že je našim otcom. Dáva nám sám seba. Nemá bohatstvo, ani statky ani domy, Keby Pán Ježiš rozdával dedičské odkazy, koľko by mal dobrých kresťanov! Všetci by chceli byť jeho vyznavačmi. Ale On nemá nič, už ani česť nemá, aby ju mohol dať v tomto živote, pretože v jeho utrpení ho čaká veľká potupa. Pán Ježiš však robí svoj závet: je Boh a zároveň človek; ako Boh je pánom svojho ľudstva a to nám dáva celé, so všetkým čo má. A dáva nám ho skutočne ako dar. Mení chlieb: miesto podstaty chleba nastupuje jeho Telo a jeho Krv spolu s jeho božstvom. Ponúka sa nám všetkým, ale nie všetci ho chcú. Mnohí by ho aj chceli, avšak nechcú sa podrobiť podmienkam, ktoré stanovil; totiž viesť čistý a dobrý život. Aj sv. Pavol nás upozorňuje: „Kto by jedol chlieb a pil Pánov kalich nehodne, previní sa proti Pánovmu Telu a Krvi. Nech teda človek skúma sám seba…“ (1 Kor 11, 27-28).
Kristus Pán zveril tento svätý odkaz svojim správcom – apoštolom, ktorí ho odovzdali biskupom, oni ho odovzdali kňazom (svojim pomocníkom), aby odkaz prinášali, otvárali testament Pána Ježiša a podávali nám Hostiu, ktorú pre nás chcel Pán Ježiš sám už pri poslednej večeri, keď nám už vtedy uložil akoby do zásoby nielen jedinú Svätú hostiu, ale celé stovky, tisíce Svätých hostií, dokonca Hostiu na každý deň. Mohol nám Pán Ježiš dať ešte niečo viac? Veď uzavrel do tejto Sviatosti všetky svoje milosti i samotnú večnú slávu. Pán Ježiš sa tu zahaľuje pre naše dobro, pre náš prospech, aby nás tak prinútil myslieť na jeho dušu, na jeho úmysly a čnosti, aby sme ho milovali činom a obeťou a tak aj v nás musí nastať premenenie vecí obyčajných na neobyčajné. Ako našou obetou, sebazaprením, každodenným zomieraním – tej sebeckej časti nás, ktorá lipne na moci a potešeniach, pripútanej k udalostiam a k pocitom, zotročenej prchavosťou prebytku. Ak toto obetujeme Bohu, uvidíme ako všetko, ruka v ruke získa na vzraste, rozžiari sa a stane sa krajším. Pretože Ježiš vezme na seba našu obetu, vstúpi do nášho príbehu života, premení ho, naplní ho sebou a urobí ho božským. Náš deň už viac nebude len sledom faktov, ale žitou liturgiou.
Osvojme si tieto myšlienky a či sa už v mysli zaoberáme tým alebo iným tajomstvom zo života Pána, posilňujme a oživujme v sebe myšlienku na prítomnosť Pána vo sviatosti. Pripomínajme si, že Pán Ježiš je v tejto posvätnej hostii so všetkými tými udalosťami, ktoré prežil. Naše šťastie a blaho záleží na tom, aby sme mali vieru veľmi živú a jemnocitnú. Tou nás chce blažiť sám Ježiš. To nedokážu ani ľudia ani zbožnosť sama osebe – len zbožnosť živená Eucharistiou, lebo šťastný je ten, kto má Boha a Najsvätejšia Sviatosť je predsa Boh sám.
Kiež sme vždy preniknutí posvätnou úctou kedykoľvek vstupujeme do chrámu, úctou plynúcou z viery a lásky: vždy sa tu stretávame s jeho božskou
osobou. A kiež nám táto naša úctivosť je apoštolátom a najlepším našim kázaním o Najsvätejšej Sviatosti pre neveriacich a rúhačov.
Nuž, prijímajme Ho, je náš. Pán Ježiš nám tento vzácny chlieb draho zaplatil a teraz nám ho ponúka – len po ňom siahnuť! Veď je to pre nás taká česť! Veď je to taká láska k nám!

SVÄTÁ OMŠA

Ak nepoznáme význam jej jednotlivých častí, stáva sa jednotvárnou. Skôr ako začne eucharistická slávnosť, svätá omša, pri vstupe do chrámu sa poznačujeme svätenou vodou a znakom kríža. Znak kríža svätenou vodou poznačuje naše telo a pripomína nám, že si máme obliecť Krista, dať mu svoje schopnosti, rozum srdce a ruky. Maže byť pre nás tiež akýmsi vonkajším znakom, že pred dverami chrámu nachávame všetky svoje starosti i problémy a v nasledujúcich chvíľach tu budeme len pre Boha. Pokľaknutím vyjadrujeme úctu Pánu Ježišovi prítomnému vo Svätostánku, tiež svoju malosť, hriešnosť, chvejúcu sa bázeň, jasajúcu chválu pred Bohom. Je dobré vytvoriť si ešte chvíľu ticha na uvedomenie si kde sme a pred kým sme.

1. Úvodné obrady

• Úvodný spev. Zvuk zvončeka a radostný spev je najlepšou formou vstupnej modlitby. Pomáha nám sústrediť sa, uvádza nás do liturgie a vytvára z nás spoločenstvo.
• Uctenie oltára a pozdrav zhromaždenému ľudu. Počas spevu kňaz pristupuje k obetnému stolu symbolizujúcemu Krista, hlbokým úklonom a bozkom vyjadruje, že skôr ako prehovorí k ľuďom, chce čerpať z Krista. Kňaz je vyvolený a ustanovený za služobníka oltára. Víta nás, zhromaždenie veriacich, nie vo svojom mene, ale v mene Krista a uvádza nás do tajomstva, ktoré budeme sláviť.
• Úkon kajúcnosti. Počas svätej omše vytvárame spoločenstvo, v ktorom prijímame druhých ako svojich bratov a sestry a zároveň si uvedomujeme, že pred Bohom nemáme vôbec nič a sme hriešnikmi, ktorí potrebujú odpustenie. Zmierenie s ľuďmi je nevyhnutnou podmienkou zmierenia s Bohom. Formula všeobecného vyznania nám chce povedať, že hriech nie je súkromnou záležitosťou, ale zraňuje celú Cirkev. Kristovo tajomné Telo a podstatne sa dotýka každého človeka. Tento úkon kajúcnosti predstavuje mimosviatostné odpustenie našich hriechov (iba všedných).
• Vzývanie Pána, Kyrie eleison… Ježiša pozývame do svojho spoločenstva. [Pozn: zvolaním „Kyrie“ oslavovali Rimania víťaza alebo kráľa, keď prechádzal ulicami mesta). Kresťania to prevzali, lebo vidia v Ježišovi jediného Pána a najvyššieho Víťaza. Preto voláme eleison – ukáž svoju moc, zmiluj sa.
• Oslavná pieseň – glória, chválospev. Písomne bol tento spev zaznamenaný r. 330. čo svedčí o tom, že sa spieval už dávno predtým. Na celom svete badať v chválospeve starokresťanský charakter a cítiť odpor voči pohanstvu a mnohobožstvu.
• Modlitba dňa – kolekta. Je to modlitba k Bohu. Končí spoločným zvolaním -Amen“ – ním potvrdzujme a zároveň sa pripájame k modlitbe kňaza. Týmto úvodné obrady končia.

2. Liturgia slova

• Biblické čítania a medzispevy – (čítania zo Starého zákona alebo z listov apoštolov, prípadne zo skutkov apoštolov a z evanjelií. Pri čítaniach si sadáme, lebo si máme uvedomiť nutnosť stíšenia a sústredenia Čítania vždy súvisia s Evanjeliom. Prvé čítanie je zo Starého zákona, druhé čítanie je z Nového zákona. Vrcholom bohoslužby slova je čítanie evanjelia. Úctu ku Kristovmu slovu vyjadrujeme svojím povstaním a spevom Aleluja. Na každé čítanie Božieho slova potrebujeme tri predpoklady:

– prosiť Ducha Svätého, aby nás spravil schopnými prijať, to čo máme počuť;
– mať ochotu vztiahnuť Božie slovo na seba a napokon;
– spojiť túto túžbu s pozornosťou. To vyjadruje aj trojité poznačenie krížom.

Božie slovo prichádza k nám v konkrétnej situácii niekedy nás znepokojuje, inokedy povzbudzuje, uisťuje nás o Božej láske, vždy nás očisťuje. Sväté písmo je nám predkladané tak, aby sme videli, ako je Starý zákon obsiahnutý v Novom zákone. Starý zákon je plný predobrazov, ktoré sa naplnili v osobe Ježiša Krista.
• Homília. Kňaz kázňou vysvetľuje, aktualizuje a rozvíja počuté Božie slovo, vyzýva prijať toto slovo také. aké je. ako slovo Božie a uvádzať ho do života.
• Vyznanie viery – Krédo. Je krásnym prejavom prijatia počutého slova Keď človek uveril, radostne to vyznáva a chce sa s druhými podeliť o nájdenú pravdu. Počuté Božie slovo by malo roznietiť našu vieru.
• Prosby a modlitby veriacich. Konajú sa podľa odkazu a slov apoštola Pavla Timotejovi: „Predovšetkým teda žiadam, aby sa konali prosby, modlitby a orodovania a vzdávali sa vďaky za všetkých ľudí. za kráľov i za všetkých, čo sú na vyšších miestach…“ (1 Tim 2.1-2).
Pri spätnom pohľade na liturgiu slova vidieť, že v nej ide o stretnutie s Kristom, ktorý žije vo svojej Cirkvi, prihovára sa k nám a stále vyučuje svojím slovom.

3. Liturgia Eucharistie

Stredobodom bohoslužby obety je obetný stôl. Sú na ňom zažaté sviece symbolizujúce Krista ako svetlo sveta, okrem pôstu sú pri oltári len živé kvety – symbol života. Obetný stôl je prikrytý oltárnym plátnom ako znak čistoty.

Príprava obetných darov: začína sa ich prinášaním v obetnom sprievode. Všetko čo máme a čo sme. patrí Bohu. Celá príroda má oslavovať Boha. A tak jeden z postojov, ktorý máme zaujať pri obetnom sprievode je vďačnosť.

Eucharistická modlitba si vyžaduje, aby ju všetci počúvali úctivo a v tichosti a zúčastnili sa na nej zvolaniami. Je presne daná – je to kánon. Kňaz prednáša túto modlitbu jasne a nahlas. Cez eucharistickú modlitbu sa veriaci nemajú venovať súkromným modlitbám.
V prefácii Cirkev vzdáva vďaky Otcovi skrze Krista v Duchu Svätom za všetky jeho diela, za stvorenie, vykúpenie a posvätenie. Tu sa zapája do neprestajnej chvály Boha pozemská a nebeská Cirkev, keď spieva svätý trojsvätému Bohu.
V epikléze (z gréckeho epi-kaleo – privolávam, vzývam, modlitba o zoslanie Ducha Svätého) Cirkev prosí Otca, aby zoslal svojho Svätého Ducha (alebo moc požehnania) na chlieb a víno, aby sa jeho mocou stali Telom a Krvou Ježiša Krista a aby tí, čo majú účasť na Eucharistii, boli jedno telo a jeden duch. V tejto chvíli sa máme pozerať na Ježiša, pozdraviť ho až potom sa máme ukloniť na znak úcty.
V anamnéze si Cirkev pripomína umučenie, zmŕtvychvstanie a slávny návrat Ježiša Krista; predkladá Otcovi obetu jeho Syna, ktorý- nás s ním zmieruje.
V príhovoroch Cirkev vyjadruje, že Eucharistia sa slávi v spoločenstve s celou Cirkvou nebeskou i pozemskou, s Cirkvou živých i zosnulých a v spoločenstve s pastiermi Cirkvi: s pápežom s diecéznym biskupom, s jeho kňazmi a so všetkými biskupmi sveta spolu s ich cirkvami. Eucharistická modlitba je zakončená zvolaním Božieho ľudu „Amen“.

Eucharistická hostina

Pri prijímaní, ktorému predchádza modlitba Pána, rozšírená prosba o odpustenie, znak pokoja a lámanie chleba, veriaci prijímajú „chlieb z neba“ a „kalich spásy“. „Telo a Krv Krista, ktorý dal seba za život sveta“ (Jn 6,51). Na prijímaní sa môže zúčastniť iba ten, kto verí, že je pravda, čo učíme, a bol obmytý- kúpeľom na odpustenie hriechov a na znovuzrodenie a žije tak, ako nám to zanechal Kristus.
Najdôležitejšou podmienkou svätého prijímania je naša viera. Tá spôsobuje, že Kristova moc v nás môže pôsobiť. Skrze Eucharistiu sa nám vracia schopnosť vidieť duchovné veci.
Plná účasť na svätej omši spočíva v tom, že prijmeme Krista vo svätom prijímaní. Dôvodom prečo nepristupujeme k svätému prijímaniu je naša hriešnosť. Tu treba upozorniť, že Krista v Eucharistii nemôžeme prijať jedine ak sme spáchali ťažký hriech.
Sväté prijímanie nie je určené pre dokonalých, ale pre slabých, aby sa stali silnými a svätými. Niekto sa môže cítiť nehodným bez rozumného dôvodu. V tom prípade treba uveriť Ježišovým slovám a nie pocitom. Pokora, ľútosť a radosť z toho, že môžem prijať Ježiša nás očisťuje. Príjmime Božie pozvanie na hostinu a pristupujme k svätému prijímaniu tak často, ako je to len možné. Získame tak nepredstaviteľné množstvo milostí.

Po každom svätom prijímaní je potrebná aj chvíľka ticha na osobný rozhovor, modlitbu s Kristom. Všetky naše súkromné modlitby zahrňuje kňaz do modlitby po svätom prijímaní, kde v mene nás všetkých ďakuje za dar, ktorý sme dostali.

4. Záverečné obrady

– kňazov pozdrav veriacich a požehnanie ľudu; Prepustenie zhromaždeného ľudu, odchod kňaza a asistencie.
Záverečné obrady sú prípravou do každodenného života. Skutočnosť, že sme sa stretli s Kristom, máme ohlasovať všade tam kam ideme. Kresťania majú byť „soľou zeme a svetlom sveta“ (Mt 5.13-14). Nemáme sa teda uzatvárať do seba. Sme poslaní hlásať Božie kráľovstvo a na konci svätej omše nám k tomu kňaz dáva požehnanie v Božom mene. Je to udelenie Božej moci na uskutočňovanie života podľa evanjelia. Centrom stretnutia s Ježišom je svätá omša, ktorá by sa mala stať aj stredobodom nášho života. Ak si to uvedomíme, budeme ju vnímať ako veľký dar a preto na nej ako posledné zaznievajú slová „Bohu vďaka“.

Použitá a odporúčaná literatúra:
1. J. Michailov: Sedem sviatostí, Lúč, 2002, 146 s.;
2. F. F. Carvajal: Hovoriť s Bohom: 6. časť: Slávnosti a sviatky. Kontakt Plus, s. r. o., 2002, 614 s.;
3. A. Dermek: Chlieb a slovo: 3. časť: Skutky apoštolov, Zjavenie apoštola Jána. Lúč, 1998, 179 s.;
4. Katolícke noviny, č. 40, 2005, č. 34-39 2004;
5. Blumentál, roč. 16, č. 9, 2005; KKC, Trnava:SSV, 1999

Prevzaté z http://fara.ivanka.sk/eucharistia.html.